1. Cesta EDUvolúcie
#1.1. Inovácie vzdelávania bez prekážok
Keď sa pozrieme na ľudskú spoločnosť pred päťdesiatimi rokmi a porovnáme ju s dneškom, zaznamenávame obrovský rozvoj v takmer každej jej oblasti. Všade to rastie, rozvíja sa a inovuje. Len v školstve akoby sa zastavil čas a kým inovácia príde do praxe, je už zastaralá. Ľudské spoločenstvo už desaťročia volá po absolventovi vzdelávacej sústavy s celkom inou výbavou, akého poskytuje tradičný školský systém. Disponuje vedomosťami, ktoré zastarali a chýbajú mu mnohé spôsobilosti, ako sa pružne prispôsobiť novým podmienkam. Pokusy inovovať školský systém zlyhávajú viac-menej všade vo svete. Opakovanie rovnakého riešenia s očakávaním iného výsledku nikam neviedlo. Autori projektu EDUvolúcia prinášajú iné riešenie a má ním byť súbežný vzdelávací systém. Ten bude popri tradičnom školskom systéme, slúžiť ako urýchľovač zásadných inovácií vo vzdelávaní a v rozvoji ľudského potenciálu. Prvým krokom k tomu je zmena Ústavy SR tak, aby nekládla žiadne formálne prekážky zásadným inováciám vzdelávacej politiky.
#1.2. Právo na maximálny rozvoj potenciálu a vlastnú cestu
Realizácia projektu EDUvolúcia vyžaduje niektoré úpravy legislatívy. Medzi najzásadnejšie patrí redefinícia práva na vzdelanie v Ústave SR a zmena príslušných zákonoch týkajúcich sa vzdelávania.
Ustanovenie "Každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon.“ - je nahradené novým ustanovením “Každý jednotlivec a komunita má právo na maximálny rozvoj svojho potenciálu. Zákonný zástupca dieťaťa, územná samospráva a štát má povinnosť vytvoriť podmienky pre takýto rozvoj”.
Nové ustanovenie Ústavy SR má za cieľ predovšetkým odstrániť legislatívne prekážky, ktoré bránia maximálnemu rozvoju potenciálu jednotlivca a komunity. Pričom tento potenciál predstavuje hospodársku, spoločenskú a kultúrnu hodnotu krajiny. Na jednej strane je tu dopyt po možnostiach rozvoja potenciálu, na druhej potenciál ponuky vytvoriť podmienky pre jeho maximálny rozvoj. Zmena ustanovenia Ústavy SR odstraňuje ústavné prekážky medzi týmito oboma stranami a vytvára legislatívny priestor pre zmeny zákonov, ktoré odstraňujú ďalšie zákonné prekážky.
Zásadná systémová zmena, ktorá zrejme jediná môže zabezpečiť plné rozvinutie osobného potenciálu žiaka, študenta a komunity, je zmena statusu „vzdelávaného“ na „vzdelávajúceho sa“, alebo „poznávajúceho“.
V novom systéme, kde študent už nie je objektom, ale subjektom vzdelávania, sám rozhoduje o svojej vzdelávacej ceste, o obsahu, formách a procese vzdelávania v súlade s aktuálnym stavom svojho potenciálu a potrieb.
Aby nositeľ práva na maximálny rozvoj svojho potenciálu skutočne mohol svoj potenciál aj rozvíjať, je nevyhnutne potrebná široká diverzita vzdelávacích možností a príležitostí, čo ideálne spĺňa vzdelávací systém na princípe trhu. Má to byť niečo ako “švédsky stôl” vo vzdelávaní, ktorý poskytuje možnosť žiakom a študentom, ako poznávajúcim, zostaviť si vlastnú vzdelávaciu cestu, obsah i formu vzdelávania a postupovať tak vpred bez obmedzovania, ak splní prípadné podmienky overenia kvalifikácie.
Napriek stáročnému pôsobeniu unifikovaného školstva či tzv. jednotnej školy, v skutočnosti do tohto prostredia prichádzajú osobnosti s rozmanitými hodnotami, preferenciami, svetonázormi, životným štýlom, skúsenosťami, úrovňou intelektu, potenciálom, ale aj sociálnym statusom a vekom. Dá sa povedať, že prakticky predstavujú reprezentatívnu vzorku rozmanitosti celej spoločnosti po stránke kultúrnej, sociálnej a hospodárskej. Podstata tradičného systému je však od počiatku s rozmanitosťou v konflikte. Požaduje uniformitu a bezchybnosť, pričom individuálnu odlišnosť vníma ako chybu.
Primárnu zodpovednosť za naplnenie práva dieťaťa na maximálny rozvoj svojho potenciálu nové ustanovenia ústavy ukladajú rodičovi ako zákonnému zástupcovi v prvom rade. Zodpovednosť v druhom rade, ukladá územnej samospráve a štátu najmä vtedy, keď rodič z akýchkoľvek dôvodov nie je schopný alebo ochotný zabezpečovať podmienky pre naplnenie tohto práva dieťaťa. Jedným z takých dôvodov môže byť aj zamestnanie rodiča, čo sa deje vo väčšine prípadov. Štát doposiaľ síce formálne preberal túto zodpovednosť a rozvoj dieťaťa zabezpečoval, ale nešlo o maximálny rozvoj potenciálu každého dieťaťa a tiež nie maximálny rozvoj potenciálu každej komunity. Poskytoval uniformné vzdelávanie pre žiakov určitej vekovej, alebo výkonnostnej kategórie, ktoré zo svojej podstaty nemôže zabezpečiť vzdelávacie podmienky priliehavé špecifikám každého dieťaťa a komunity. Týka sa to obsahu učiva, foriem vyučovania, času, tempa, ale aj pedagogického prístupu a hodnotového zamerania. Tradičný systém síce na to myslí a kladie si za cieľ tzv. individuálny prístup, ten ale nie je možné dosiahnuť kvôli systémovým prekážkam. Okrem uniformity ďalšou systémovou prekážkou je sociálny status dieťaťa - v pozícii objektu vzdelávania. V takom prípade je skutočný efekt individuálneho prístupu možný iba za podmienky, že jeden učiteľ, prípadne ďalší spolupracovníci, majú na starosti len jedného žiaka, ktorého by mohli poznať do takej hĺbky, aby mu dokázali poskytnúť maximálny rozvoj jeho potenciálu. Čo nie je reálne a je to aj extrémne nákladné.
#1.3. Povinnosť vytvoriť podmienky pre rozvoj
Primárnu zodpovednosť za naplnenie práva dieťaťa na maximálny rozvoj svojho potenciálu nové ustanovenia ústavy ukladajú rodičovi ako zákonnému zástupcovi v prvom rade. Zodpovednosť v druhom rade, ukladá územnej samospráve a štátu najmä vtedy, keď rodič z akýchkoľvek dôvodov nie je schopný alebo ochotný zabezpečovať podmienky pre naplnenie tohto práva dieťaťa. Jedným z takých dôvodov môže byť aj zamestnanie rodiča, čo sa deje vo väčšine prípadov. Štát doposiaľ síce formálne preberal túto zodpovednosť a rozvoj dieťaťa zabezpečoval, ale nešlo o maximálny rozvoj potenciálu každého dieťaťa a tiež nie maximálny rozvoj potenciálu každej komunity. Poskytoval uniformné vzdelávanie pre žiakov určitej vekovej, alebo výkonnostnej kategórie, ktoré zo svojej podstaty nemôže zabezpečiť vzdelávacie podmienky priliehavé špecifikám každého dieťaťa a komunity. Týka sa to obsahu učiva, foriem vyučovania, času, tempa, ale aj pedagogického prístupu a hodnotového zamerania. Tradičný systém síce na to myslí a kladie si za cieľ tzv. individuálny prístup, ten ale nie je možné dosiahnuť kvôli systémovým prekážkam. Okrem uniformity ďalšou systémovou prekážkou je sociálny status dieťaťa - v pozícii objektu vzdelávania. V takom prípade je skutočný efekt individuálneho prístupu možný iba za podmienky, že jeden učiteľ, prípadne ďalší spolupracovníci, majú na starosti len jedného žiaka, ktorého by mohli poznať do takej hĺbky, aby mu dokázali poskytnúť maximálny rozvoj jeho potenciálu. Čo nie je reálne a je to aj extrémne nákladné.